Heroes Centrum - Česká centrála pro sérii HoMM

  Mrazivý úsvit

Emera sa lenivo škriabe na oblohu a zaháňa ostatné hviezdy na čas do temnoty. Svet je opä» na chvíµu jej tak ako vždy touto dobou s neporušiteµnou pravidelnos»ou. Úsvit prichádza neobyčajne mdlý a nerozhodný, ako by sa mu nechcelo začína» nový deň, akoby to dnes nemalo význam. Nakoniec sa, ale predsa len premôže a očiam mladej v modrom plášti zahalenej elfky odhalí krajinu, ktorá ju dnes čaká na jej ceste divočinou. Krajina je prekrásna a zatiaµ hlboko spiaca, vidí to, cíti to. Nikde žiaden pohyb, celý svet kam len oči Veressy dohliadnu je v tejto chvíli jej. Vlastní ho, v tejto prchavej chvíµke je celý plne v jej moci, ktorá sa rozplýva so silou ktorou sa ho snaží pevnejšie uchopi». Okamih, ktorý trvá večne, okamih v ktorom sa dá ži» v svete v ktorom vládne ako absolútna kráµovná bez jediného poddaného.

Snehom a µadom pokryté lesy a lúky, dokonale zamrznuté riečky a jazierka od ktorých povrchu sa aj matné svetlo úsvitu žiarivo odráža až si musí zacloni» oči. Odhaµuje sa pred ňou celé údolie akoby zabudnuté časom, akoby nikdy nenavštívené ničím iným s výnimkou lesnej zveri. Do tváre ju udrel mrazivý vietor okamžite zdvihnuvší celé kopy snehu. Snehu suchého, µahkého a bodajúceho, snehu zmrznutého až na kos».

Okamžite sa trocha násilne prebrala zo svojich úvah, je čas vykroči» ďalej. Bola celkom dobre pripravená na cestu, ale predsa len ju klíma zaskočila. Počítala so zimou krajiny lesných elfov z Avlee, nie µadových z Vori. Ak vôbec existujú, dosiaµ sa o nich šíria len legendy a nikto koho pozná na vlastné oči µadového elfa nevidel, čo je nakoniec možno len dobre. Kto vie čo sú zač ak žijú v prostredí ešte ďaleko surovejšom ako je údolie rozkladajúce sa pred ňou. ¥adové podnebie, µadové srdcia myslela si väčšina elfov.

Celú hodinu zµahka našµapujúc klesala tu lesom, tu planinou smerom k najnižšiemu bodu údolia. Nikde ani stopa po elfovi, človekovi, trpaslíkovi, entovi, centaurovi či akomkoµvek inom inteligentom stvorení z tých desiatok druhov čo poznala a stoviek čo existovali. Musela však prizna», že µad, sneh, vietor, zima majú svoje čaro. Chôdza po zµadovatenom snehu jej vďaka obratnosti elfov a minimálnemu vybaveniu nerobila problémy, nezanechávala v ňom takmer žiadne stopy. Pre µudí to bol zázrak ale elfovia aj keď rovnakej váhy dokázali chodi» po snehu bez toho aby sa do neho borili a to čo i len minimálne. S výnimkou toho drsného pádu na zadok pred chvíµou, ako si s úsmevom spomenula.

Bola mierne mimo územia Avlee, v jeho pohraničí v poslednej dobe viac než len nebezpečnom. Doslova prchala preč než príde búrka, ktorá zmätie všetko čo jej stojí v ceste. Verresa nechala svoj domov ďaleko za sebou. Opustený, chladný a prázdny. Rodina, ktorú mala žila ďaleko na severe, v srdci Avlee a popravde povedané nemala moc chuti uteka» ako malé decko nazad k nim, keď sotva pred desiatimi rokmi odišla preč. Vie sa o seba postara» už dávno sama, nepatrí k tým slabošským a hlúpym husiam čo celý deň presedia doma, či pretancujú na báloch, k tým čo vidia najväčšiu zábavu v ohováraní svojich rovnako hlúpych susediek a susedov. Snobovia ju naozaj nezaujímali, to bol aj dôvod, prečo ona nezaujímal ich, spokojnos» bola teda na oboch stranách. Nič proti šµachte ak sa správa rozumne a nezaujímajú len jej vlastný blahobyt.

Keď sa to tak vezme nevie presne pred čím uteká aj keď už len tých pár skreslených zvestí, ktoré počula skoro stačili na to aby sa rozhýbala, presvedčil ju až dym a plamene dvíhajúce sa z len kúsok vzdialenej dedinky. Teda kedysi tam bola dedinka mala by po správnosti poveda». Temné mračná sa však s»ahovali nad jej domovom už celé mesiace predtým a aj keď nebolo nič vidie», ich obavy neboli ničím hmatateµným podložené všetci to cítili, obzvláš» mágovia a druidi.

Úvahy jej skrátili cestu, už bola takmer pri povrchu zmrznutého jazera, už si konečne dopraje oddych. Zapáli» oheň nebol problém ovládala základy ohnivej mágie. Horúce plamene oblizovali zmrznuté kusy dreva s divokým praskaním, ešte troška ohňa by to znieslo pomyslela si a z natiahnutej ruky vystrelil modro-červený prerušovaný a podivne pokrútený prúd ohňa k najviac odolávajúcim kúskom. O dym sa nestarala, predsa jej smerom nikoho ís» nepozorovala a zmrznú» netúži. Škoda len tých skromných zásob, za pár dní je pekne na suchu.

Náhli poryv vetra s akoby povzdychom dal ohňu zabra», ale ten statočne vydržal. Skutočne vietor akoby šepkal slová aj keď nezrozumiteµné. Nebola druid bola čarodejka, čo je síce dos» nezvyčajné na elfku avšak rešpektované celkom bez poznámok. Keby bola druidka s istotou by varovanie vetra pochopila a začala uteka» tak rýchlo akoby to len dokázala.

Presadla si tak aby vytvorila štít medzi vetrom a ohniskom a ruky nateraz bez rukavíc natiahla tesne nad plamene. „Ochhhh", vydala bezmyšlienkovito po tom ako oheň zohrial jej skrehnuté prsty. Sladký ston úµavy z jej premrznutých, popraskaných pier. Zimu moc dobre bežný elfovia neznášali, zato leto o moc lepšie ako väčšina iných stvorení. To čo patrilo elfom bola však jar a jeseň. A práve z jesenne zrazu utiekla do zimy.

Zamyslená takmer zaspala a bola by umrzla, neby» toho hluku čo sa začal dvíha» všade vôkol nej. Toto vyzeralo na poriadnu búrku, možno až Blizzard, preblesklo jej okamžite hlavou. Nebolo nad čím uvažova», nebolo kedy uvažova», o chvíµu môže by» už neskoro, príliš neskoro a tak sa hnala tak rýchlo ako len vedela k skalným útesom. Bežala čiastočne proti vetru aj keď ten sa jej štíhleho, mladého tela len málo dotýkal. Rezala vzduch, ktorého odpor neustále sílil a až tesne pri skalách si všimla, že jej batoh s jedlom ostal pri tom čo bolo ešte pred chvíµou ohniskom. Neskoro preň ale pre ňu včas, stihla sa ukry» pod skaly a zakry» pláš»om. Blizzard to naozaj asi je pomyslela si ako videla či skôr nevidela to čo sa diala pred ňou. Stromy sa lámali a padali, hluk vetra bol neznesiteµný skoro tak ako hluk padajúcich črepov µadu. Keby sa nemala kam schova» zabijú ju behom minúty, rozrežú na kúsky tak ako je teraz jej vak, tým si bola istá. Veru ten vak už nikdy nenájde, respektíve tie zdrapy čo z neho ostali o obsahu ani nevraviac.

Neuveriteµné čo sa jej prihodí, to je skrátka už moc, krútila neveriacky hlavou ohlušená a trasúca sa mrazom. Celé posledné dni na ňu konečne doµahli a ona tomu bola rada. Slzy po tvári striedali vzlyky, divoké a nekontrolovateµné. Zrútila sa na zem, celý jej predchádzajúci život bol v troskách, navždy. Jej rodný dom, jej priatelia, všetko s najväčšou pravdepodobnos»ou kvôli hrozbe z Deyji, kvôli nekromancerom. Ako mohli zájs» tak ďaleko do jej nádhernej krajiny, ako mohli vôbec robi» to čo robili? Smr», skaza všetkého živého a premena na nemàtvych otrokov večne pripútaných k svojmu pánovi, večne slúžiacich. Ich duše nemali kµud ani po smrti, boli viazané na svoje úbohé nemàtve telá a to navždy alebo dokiaµ ich niekto konečne nezničí.

Kto mohol niečo také pácha»? Kto mohol by» nekromancerom či čiernym rytierom vedome a z vlastnej vôle? Drvivá väčšina z nich bohužiaµ, túžba po moci ich úplne zmenila. Kulty, rituály, temná mágia, mocné artefakty a mnohé ďalšie 'veci' boli totálne zničujúce. Urobili z nich karikatúry života podvádzajúce aby žili navždy, snažiac sa oklama» smr» neprirodzeným spôsobom. Každý ďalší màtvy hral v ich prospech, bol ich vojak a pričlenili ho do armády, ktorá neustále rastie. Tieto veci boli strašné ale naozaj desivými až do morku kostí sa stali v posledných pár dňoch. Zrazu sa mýtické a neskutočne vzdialené bytosti objavili aj v každodennej realite. Doslova ju rozbili na prach, všetky povery zmizli, pravda bola ešte ďaleko strašnejšie ako v predstavách.

Logika správne hovorila, že ak nebudú porazení v dostatočnom času tak sa stanú neporaziteµnými, ich sila bude nemožná. Uvedomovala si to s takou håbkou ako nikdy predtým a plakala nad všetkými ich obe»ami, ktoré sa už dnes »ažko počítali ak to vôbec bolo možné. Nepoznali strach, nemali žiadne dobré city, neboli nikdy vydesený, neutekali z bojiska, len malá čas» z nich mala plne vlastnú vôµu. Jeden deň manžel či manželka a v druhý deň nepriateµ bez schopností najmenšej µútosti, ktorý vraždí vlastné deti tupou sekerou z ktorej ešte odkvapkáva krv pobitých susedov. Jediné city, ktoré mali boli spojené so zlom.

Trvalo jej celé hodiny než sa spamätala a dostala zo šoku, do ktorého tak náhle upadla. Bolo jej však lepšie, konečne si spravila vo všetkom poriadok, už vedela, že vyhµadá lesnú hliadku a pridá sa k nej. Tá bude vedie» čo s votrelcami, nie ako tá väčšinou sprostá a namyslená chátra u velenia v Avlee, ktorej kým nezaklope kostlivec na dvere nevšimne si ho.

Všetko bolo pod µadom, všetko bolo zmrznuté a trblietalo sa za jasného odpoludnia až musela použi» menšie kúzlo zatemňujúce zrak aby videla. Očis»ujúci µad, mrazivé, iskrivé ovzdušie takto nejako vyzerá zmýšµanie nemàtvych, takto nejako vyzerá ich psychika a srdce, ktoré nemajú. Rovnako jasno však mala teraz ona v tom čo spraví a čo sa vôbec stalo.

Putovala ďalej pomaly a opatrne kúsok po kúsku. Bolo naozaj nebezpečné teraz spadnú» na ostrú zem plnú črepov. Po nejakom kilometri stúpania do vrchov si dala konečne oddych a až vtedy zazrela to čo si mala všimnú» už dávno. Zo smeru odkiaµ prišla prúdili neskutočné množstvá bytostí, ktoré mohli by» len nemàtvymi, boli ich stovky a stovky. Videla kostlivcov, zombie, prízraky, upírov, akýchsi kostlivých čarodejov so žiarivými palicami a nemàtvych rytierov v temnej zbroji. Neschopná akcie pozorovala tento výjav s rastúcim údivom, prechádzala očami tam a naspä». Hµadala veliteµa. Bol tam, úplne na vrchu sám obhliadajúc bojisko. Mocný nekromancer, černokňažník, temný mág, posol smrti, skrátka bol to presne ten koho očakávala a pôsobil ešte hrozivejšie ako si myslela. Tvory ako on mali veµa mien, všetky však desivé. Bolo zjavné, že kostliví čarodeji so žiarivými očami sú hlavná sila armády. Bilo to do očí počtom aj obrovskou silou, ktorú z nich ako začínajúca čarodejka cítila. Žiaden spev, žiadna hudba, rozhovory, nič len màtve ticho, nič len odhodlanie doby» celý svet ak sa k nim nepridá dobrovoµne. Ich temná špinavá farba dokonale kontrastovala s nebeskou bielou všade naokolo. Pohlcovali svetlo, neodrážali. Špinili všetko kade prešli. Príroda umierala len samotným ich zjavením v nej. Boli opak života, smr» a protiklady sa ničia tak ako voda a oheň.

Tu a tam mal niekto z armády smrti problém s pohybom, dokonca jeden zombie spadol a vycapil sa na µade, čo vyvolalo u nej priam menší záchvat smiechu. A to bola chyba, možno osudová, keďže nekromancer si jej konečne všimol a začal šteka» rozkazy. Prebodával ju pohµadom a až vtedy si uvedomila, že jeho moc je ďaleko, ďaleko väčšia ako si pôvodne myslela, dokonca možno väčšia akou bude ona kedykoµvek v budúcnosti vládnu». Nenašiel ju sluchom ani zrakom, nie on vycítil jej š»astné emócie. Nedokázala sa odtrhnú», dívala sa do jeho krutej tváre, ktorá si už brúsi zuby na jej dušu. Musela vynaloži» všetku silu vôle aby sa odtrhla. Konečne vyskočila ako mladý drak a bežala ako len mohla smerom na náprotivný kopec. Kåzala sa, potkýnala, ale nespomalila, meč ktorý jej zavadzal, ktorý ju spomaµoval bezhlavo zahodila. Armáda nemàtvych bola pravdepodobne mimo dostrel, inak by už ležala màtva, avšak vyslala za ňou svoje prízraky. Tie síce pôsobili dojmom, že sa snáď ani nehýbu, ale boli čoraz bližšie a bližšie. Tento klam dostal už viacerých. Terénne prekážky im nerobili žiaden problém aj keď v pravom zmysle slova lieta» nevedeli, vedeli sa len vznáša». Veressa sa prestala obzera», len tým stráca čas, ktorý radšej investuje do ešte väčšej rýchlosti. Začala skáka» a riskova» čoraz viac a viac, nebolo iného východiska.

Nekromancer ticho stál a pozoroval divadlo, ktoré sa mu naskytlo. Mladá, neozbrojená elfka uteká pred skupinou duchov, ktorých nedokáže zastavi». Skáče, miestami takmer padá, ale zatiaµ sa drží. Ale, ojooojooj, to bol drsný pád. Na bezcitnej tvári sa objavil krutý úsmev čistej zlo prajnosti. Èoskoro sa tá elfská dievčina povznesie vďaka nemu na vyššiu úroveň, čoskoro bude jeho raz a navždy a ktovie možno z nej spraví veliteµku, vyzerá že má nejaký potenciál, ktorý by sa dal využi».

Veressa takmer vybuchla bezmocnos»ou ako ležala vycapená na zemi, slzy sa opä» zjavili na jej krásnej tvári. Nie, musí predsa niečo spravi», prízraky boli blízko. Môže skonči» len ako naveky slúžiaci otrok toho bezcitného nekromancera a to nie je moc dobrá vyhliadka, to nie je dokonca žiadna vyhliadka. Vstala tak rýchlo ako len dokázala, otočila sa smerom k nepriateµom a bleskovo prebrala všetky kúzla, ktoré vedela. V tejto chvíli boli jej slabé magické znalosti dokonca výhodou, nemala moc z čoho vybera». Vztiahla obe ruky k nebu a začala odrieka» to najmocnejšie kúzlo aké vedela. Keď skončila s recitovaním tajomných slabík starobylého jazyka obe ruky napriahla pred seba a medzi ňou a nepriateµom sa objavila ohnivá stena široká asi 5 metrov. Než sa rozbehla preč zazrela ešte jedného prenasledovateµa ako neopatrne vletel do steny. Ten škrek si bude pamäta» asi až do smrti. Des z toho, že ho niekto zranil aj po smrti, že sa niekto opovážil. Bol tak v šoku až zhorel očis»ujúcim plameňom ako varovanie ostatným.

Teraz už letela ako blesk, nič ju nemohlo zastavi». Sily v nej objavené v stave kedy stála tvárou v tvár smrti boli ohromné, ďaleko väčšie ako si dokázala predstavi». Každý krok bol volený podvedome na to najlepšie miesto, svaly sa napínali takmer bez námahy, necítila boles» ani nedostatok vzduchu v pµúcach, jej vedomie nepochybovalo o tom, že utečie. Bolo to viac ako intuícia, bola to istota o ktorej nebolo diskusií. Stav úžasného sústredenia oproti ktorému jej predchádzajúci beh vyzeral ako karikatúra. Po minúte bol jej náskok trojnásobný.

Nekromancer Sandro šialený záchvatom zúrivosti prízraky po ich návrate zničil na prach ako výstrahu pre neschopných a pokračoval v pochode na neďalekú dedinu, pokračoval v svojich obµúbených žniach na sedliakov. Menší oddiel, ktorý mal zo sebou neustále narastal a rovnaké jatky prebiehali v celom pohraničí. Všetko bežalo podµa dokonalého plánu, ktorý pripravil už dávno. Èoskoro bude môc» napadnú» Avlee a po jeho páde celý Antagarich, časom celý svet. Veressa utekala celé hodiny než sa zastavila v zrube drevorubača - trpaslíka, s ktorým o niečo neskôr vyhµadala Lesnú hliadku a pridala sa k nej. Trpaslík sa o pár týždňov neskôr pripojil k armáde druidky Gem. Netrvalo dlho a po boku Gelu, lukostrelca z Vori, snežného elfa neskutočných schopností bojovala Veressa proti nemàtvym vo všetkých ich podobách a osvedčila sa veµmi dobre.

Autor: Sir Christian

bcgroi - 16.01.2009 | 12:40

parádní povídka, fakt se mi moc líbí, ale ten dojem mi trochu kazí ta slevenština, protože občas nerozumím a musím přemýšlet... ale říkám - paráda