|
Christian Christian sedel zahåbený za stolom, na ktorom sa spolu s celou loďou hojdala jeho nedojedená večera a pri skromnom svetle sviečok vo svojej prepychovej kajute premýšµal nad všetkým čo doteraz zažil a čo ho asi čaká v budúcnosti. Vedel, že má pred sebou nový začiatok, nový svet a hodlal toho náležite využi». Vrátil sa na začiatok, nie úplný začiatok, ale do veku kedy tak povediac začal ži» sám za seba, do veku kedy dospel. Ako dvadsa» ročný dobrovoµne prihlásil do armády Rolanda Ironfista. V tej dobe začali následnícke vojny o trón Enrothu medzi Archibaldom a Rolandom. Archibald ako prvý krok vyvraždil veštcov, ktorí mali vyhlási» nového právoplatného následníka trónu po màtvom Mauglinovi Ironfistofi, z týchto skutkov obvinil Rolanda a potom posledného právoplatného veštca vyhrážkami donútil vyhlási» práve jeho za kráµa. Jeho intrigám však veµa obyvateµov neuverilo, získal nimi len trocha času keď vyvolal menší zmätok, ale hlavne objavil spojencov túžiacich po moci tak ako on. Archibald bol vynikajúci necromancer, hneď od začiatku mal podporu nemàtvych a o čosi neskôr, barbarov a černokňažníkov, zatiaµ čo Roland viedol µudí, elfov a mágov. Toto rozdelenie samozrejme nebolo absolútne aj keď veµmi dobre vystihovalo situáciu tej doby, všade sa ale našli aj tvorovia ktorý sympatizovali práve s tou druhou stranou - zradcovia. V následníckych vojnách sa preukázal charakter každého tvora, trvali tri nekonečné roky po ktoré bol život často horší ako smr», úspechy striedali neúspechy a výsledok bol dlhú dobu neistý, ba až na hrote noža. Odveké nepriateµstvá sa však rýchlo odstránili a jednotlivé ríše spolupracovali tak ako ešte nikdy pred tým. Nakoniec práve totálne zapojenie takmer každej väčšej či menšej frakcie dokázalo veµmi urýchli» vojnu. Christian bojoval spočiatku ako obyčajný pešiak a po pol roku si myslel, že to tak ostane navždy. Povýšenia ho obchádzali viac ako elfa choroby. Nebol tak fyzicky silný ako väčšina a tak sa tento handicap naučil viac než vynahrádza» obratnos»ou a improvizáciou. Zatiaµ čo väčšina vojakov s ktorými slúžil bojovala stále rovnakým štýlom, ktorému sa naučili za svojich mladších rokov, od cvičiteµov, či jeden od druhého on ich dokázal kombinova», improvizova» v priebehu boja, prispôsobi» sa nepriateµovi a prekvapi» ho. Rovnako sa nespoliehal len na to čo vie, pochopiteµne aj preto, že toho bolo minimum a preto čítal, študoval, trénoval, pozoroval a učil sa od ostatných zatiaµ čo jeho kolegovia a kolegyne hrali v kocky, či sa opíjali v putykách. Knihy si požičiaval od veliteµov, ktorí mu ich ale nedávali rozhodne zadarmo, každý deň si musel pekne odpracova», väčšinou prácou, ktorú nechcel robi» nik iný. Výsledkom čoho bolo, že sa naučil čoskoro číta» veµmi ale veµmi rýchlo. Èakal na príležitos» ako svoje teoretické vedomosti uvies» do praxe, rovnako ako vlastné nápady a zlepšenia. Príležitos» sa objavila tak ako to vždy býva náhodou. Bola to bitka, ktorá zmenila celú jeho kariéru aj život. Vlci, ogrovia a orkovia na nich zaútočili z lesa, v ktorom sa práve unavení po celodennom pochode chceli utábori» a v ktorom zvedovia ešte pred chvíµkou nič neobjavili. Útočníci hneď zo začiatku zabili veliteµov, ktorí sa k miestu odpočinku hnali celí nedočkaví ako prví a ich skupina zmenšená predchádzajúcimi bojmi sa rozpadla na jednotlivcov bojujúcich len o svoje holé životy. Lukostrelci boli vraždení skôr ako stačili odloži» luky a vytiahnu» krátke meče, kopiníci nedokázali dostatočne rýchlo zauja» obrannú formáciu a jediní kto sa držal boli jadro ich armády – šermiari. Totálny chaos. Vedel, že ak nikto nič nespraví čoskoro padnú všetci a o pár dní ich oživia a zaradia do svojej armády blížiaci sa nekromanceri, čím sa rady nepriateµov ešte zväčšia. Bola to typická taktika, nekromanceri dokázali využi» akúkoµvek smr» vo svoj prospech. Uvedomili si to aj mnohí medzi nimi a utekali, čo im sily stačili, morálka bola v troskách. Vtedy previedol svoje vyčítane vedomosti do praxe, nie z hrdinstva ani chladne a odmerane pripravený, ale zo zúfalstva a nemožnosti situácie. Spočiatku nik nepočúval jeho rady, či rozkazy, jednak pre bojovú vravu, ale aj preto, že nemali proste dôvod počúva» ho, nemal predsa žiadnu hodnos». Kamaráti, ktorí ho ako tak poznali sa k nemu ale pridali a pomohli mu presadi» jeho vôµu, videli v ňom aj keď len chabú ale predsa jedinú možnú záchranu situácie, tušili tiež, že má pravdu. Situácia sa pomaly začala obraca» a stabilizova». Kopiníci ustúpili spolu s lukostrelcami rýchlo dozadu, nehµadiac na nepriateµa a utvorili obranný polkruh na miernom kopci. Šermiari začali tvori» formáciu, ustupova» spolu s nimi v snahe odrazi» nepriateµa od zákerného útoku od chrbta. Po pár minútach boja to bol nepriateµ kto utekal, tak rýchlo sa zvrtla situácia v ich neprospech. Vojaci, ktorí už boli takmer za horami sa otočili a vrátili keď uvideli nádej a možnos» ví»azstva. Tým odrezali nepriateµovi únikovú cestu, zovreli ho a totálne zničili. Po tomto prekvapivom čine nielen pre druhých ale hlavne pre neho samotného sa stal nižším dôstojníkom a jeho kariéra začala. Bol rýchlo povyšovaný a čo strácal svojou pokojnou a prehnane slušnou povahou, ktorá sa veru moc často medzi veliteµmi nevidela to vynahrádzal poves»ou a charizmou. Už v polke následníckych vojen bol kapitán a velil vlastnému oddielu, síce nijak početnému a dobre vyzbrojenému ale predsa len bol jeho. Christian však nikdy nevydržal dlhšie na jednom mieste a ani veli» jednému oddielu, buď bol prevelený, alebo sa nechal preveli» sám. Nadriadení sa na neho dívali vďaka tomu ako na nevyrovnaného a nervózneho čudáka, ale on neskutočne rád spoznával stále nové a nové kraje, nepriateµov a hlavne získaval neoceniteµné skúsenosti, vedomosti a zručnosti, ktoré ho robili pružným a schopným veli» za každej situácie. Do konca vojny sa stal kvalitným, perspektívnym, oddaným a skúseným veliteµom, ktorý vzhµadom na svoj mladý vek vybojoval úspešne takmer každú bitku a ví»azstvo mu ušlo skutočne len zopár krát. Škoda len, že jeho ví»azstvá neboli moc významné a ani riadne evidované, vďaka jeho sklonom potulného veliteµa, skôr hraničiara ako rytiera. Po skončení vojny, krátko nato ako bol Roland ustanovený právoplatným kráµom a do Enrothu sa opä» vrátil mier bol odmenený spolu s desiatkami ďalších veliteµov majetkom, služobníctvom, pozemkami a titulom nižšieho šµachtica. Ale aj keď bol zaujatý svojim novým postavením a možnos»ami, ktoré z toho vyplývali nedokázal dlhšie sedie» na zadku a užíva» si ho. Večierky zo šµachticmi, hony na líšku, tigra či vlka, bály a iné snobské zábavky neboli nič pre neho. Spočiatku sa vyhováral na zdravie či rodinné povinnosti, neskôr už zdvorilo odmietal a nakoniec s ním už ani nikto nepočítala a akékoµvek pozvania ho obchádzali. Èas teda nevyužíval na zveµaďovanie svojho majetku a už vôbec ho netrápili intrigy a úskoky iných šµachticov. Nie, on svoj čas využíval cestovaním a spoznávaním ďalekých krajov a nakoniec jeho dobrodružstvám padol za obe» skoro celý majetok. Niekedy sa nechal najíma» ako žoldnier, lovec odmien, či hµadač pokladov, inokedy šiel tak povediac na vlastnú päs». Miloval slobodu a nezávislos». Hoci prešiel väčšinu putík a hostincov, nikdy neholdoval pitiu, hoci mohol slušne zbohatnú» prostredníctvom svojich dobrodružstiev tak všetok získaný majetok vždy utratil ak nie na vybavenie, knihy, kone, tréning, rozličné útraty za jedlo, pitie, ubytovanie tak v kartách a iných hazardných hrách. Pomaly sa začal zaujíma» aj o mágiu a táto začínajúca viac ako záµuba dokázala zhltnú» neskutočné množstvo majetku. Vo chvíli, keď už ho tento druh života začínal pomaly unavova» prišla Noc padajúcich hviezd a s ňou Kreegani, nepriateµ ešte ďaleko horší ako Archibald a jeho armády. Démoni, nepriatelia pradávnych, čisté zlo ničiace všetko a uznávajúce len právo silnejšieho. Chýry o nich sa šírili svetom a napåňali strachom každého, kto im uveril. Netrvalo dlho a chtiac-nechtiac verili im všetci. Vojna tento krát nebola tak prehµadná ani totálna a jej podstatou bol chaos. Christian sa opä» prihlásil ako dobrovoµník a nadviazal na svoje úspechy, ktoré neustále prekonával. Jeho taktické schopnosti boli využívané naplno v neustále sa meniacich podmienkach, tam kde iní tápali a strácali sa on bol vo svojom živle, málokedy ho nepriateµ dokázal niečím prekvapi». Bojoval často v tvárou v tvár, nebol z tých čo sa schovávajú a len štekajú rozkazy. Svojim špecifickým a priamym spôsobom velenia sa stal čoskoro známy ba napodobovaný a získaval si rešpekt. Kombinácia schopností, š»astia, intuície, charizmy, povesti a vôle sa uči» ho dostávala stále vyššie a vyššie. A aj keď niekedy nebolo jednoduché získa» si poslušnos» a lojálnos» vojska bez š»avnatých nadávok, bezuzdného kriku a telesných trestov jemu sa to vždy podarilo. Nikdy na nikoho nevztiahol bezdôvodne ruku, nikdy nemal potrebu niekoho uráža». Najneskôr po prvej bitke k nemu všetci vzhliadali ako k tomu na koho sa môžu za každých okolností spoµahnú», ako na toho komu môžu veri». V tomto období sa okrem rozvíjania magických schopností dostal k pre neho úžasnému stroju – balliste a naučil sa s ňou pracova». Obsluhova» ju, čisti», nabíja», mieri» a všetky ostatné aktivity zvládal po pár týždňoch viac ako bezproblémovo. Za pár mesiacov prekonal aj tých najlepších a stal sa naozajstným majstrom. Èasto preto zamenil priamy stret za ovládanie ballisty a dosiahol tak ešte väčších úspechov. Na konci vojny bol opä» vyznamenaný, získal mnoho pôct, majetku a titul šµachtica strednej úrovne - Sir. Stal sa skutočným hrdinom a to nemal ešte ani 30 rokov. Tento krát bol však už naozaj unavený a rozhodol sa dopria» si dlhý a výdatný odpočinok. Pár týždňov venoval svojmu novému panstvu, služobníctvu, ktorého väčšinu prepustil, dokonca sa prekonal a zúčastnil na pár snobských akciách až spoznal svoj nový koníček, lode a more plavbu. Už onedlho sa prvý krát ako kapitán svojej vlastnej lode vydal na trojhodinovú plavbu po mori neďaleko západného brehu Enrothu. Malo sa jedna» len o skúšku, ale čo čert nechcel vďaka náhlej búrke a nedostatku skúseností stroskotal na nie príliš vzdialenom ostrove plnom goblinov a podobnej hávede. Dosta» sa odtiaµ chcelo bojova», kry» si chrbát pred zradcami a vrahmi a využi» okrem toho čo vedel aj značnú dávku improvizácie. Trvalo mesiace plné strašných podmienok a neuveriteµných situácií kým sa prebojoval k slobode - lodi ktorú dostal od goblinov ktorým pomohol zví»azi». Tí prekliatí malí, hnusní, zákerní, škaredí ohavovia mu ale ako odmenu za jeho služby dali do rúk strašnú trosku, loď na oko dobrú a v poriadku ale už druhý pohµad prezradil niečo úplne iné. S poškodenými navigačnými prístrojmi sa mu podarilo dopláva» akurát tak na ostrov obávaných Regnarkých pirátov. Po krátkej epizóde, keď bojoval s nimi nie to z vlastnej vôle, ale ako jedinej šance preži» nakoniec ušiel a obrátil sa proti nim po boku jedinej stojacej Erathiskej pevnosti, ktorá ešte zázrakom odolávala. Akoby zázrakom vydržal celé mesiace a takmer sa mu podarilo nemožné, vyhna» aspoň z blízkeho okolia obávaných Regnarských pirátov. Nakoniec jeho a celú ostávajúcu Erathiskú posádku pevnosti zachránila kráµovná Catherine vracajúca sa z Enrothu do Antagarichu na pohreb svojho otca a na jej vlajkovej lodi sa práve teraz nachádza. Antagarich bol nová a nepreskúmaná oblas» ba celý svet, nie ako Enroth, ktorý už poznal ako vlastné topánky a kde na neho už nič zaujímavé nečaká. Uvažoval, že sa vykašle na to čo tam zanechal a začne v novom svete. Catherine mu navrhla službu v Erathii a on súhlasil, nielen ako satisfakciu za jeho vyslobodenie. Chvalabohu nevedela o jeho krátkej pirátskej epizóde. Keďže Catherine nebola na ceste do Antagarichu presnejšie ríše Erathie, ktorej vládol jej otec kým neumrel za žiadnym iným dôvodom, než len zúčastni» sa pohrebu a rozhodnú» o jej ďalšom smerovaní vzala zo sebou len menši sprievod. De facto bol najvyšší a najschopnejší veliteµ hneď po nej. Z brehov Antagarichu je to do Erathie už len pár týždňov pokojnej cesty. Christian využije svoj malý vplyv na to aby jej pomohol upevni» pozíciu na tróne ako jedinému potomkovi Nicolasa Gryphonhearta. Ako žena bude mat situáciu o čosi málo »ažšiu ale nemal pochýb, že tak nesmierne silná a charizmatická osobnos» ako je ona to s prehµadom zvládne. Pôsobila akoby bola rodená vládkyňa a keď ju prvý krát videl mal čo robi» aby neostal zíza» na jej až elfsky krásne mladé telo obopnuté priliehavou µahkou zbrojou vyrobenou presne na mieru. Ohnivé vlasy,jemná a pritom ostrá tvár, silné telo, bystré oči v ktorý sa blýskalo a dokonalá postava. Bola približne tak vysoká ako on a s mečom narábalo rovnako elegantne ako s príborom. Boli si dos» podobný, ale že by na ňu niečo skúšal ho ani v živote nenapadlo. Catherine stále drží nádej, že oslobodí jej už roky nezvestného manžela, ktorého zajali Kreegani hneď na začiatku vojny, keď s pomerne malou skupinou išiel objasni» v tej dobe ešte len fámy. Ani na okamih ju nenapadlo, že by mohol by» už màtvy. To bol ale dalo by sa poveda» ešte ten menší problém. Tým väčším bola jeho neschopnos» pri jednaní so ženami inak než pracovne, presvedčil sa o tom aj na ostrove, keď nebol schopný aspoň desa»krát neurobi» zo seba idiota pri bavení sa z barbarkami, ktoré ho obdivovali takmer ako poloboha a sami sa mu ponúkali. Nepatril na tanečný parket, ale bojové pláne. Radšej desa» drakov ako jednu ženu vravieval často. Všetko čo teraz chcel je pomôc» Catherine a potom sa pusti» do skúmania toho nového sveta. V noci sa priblížili na dohµad pevnine. Konečne po tom čo znova zrekapituloval celú svoju minulos» a pouvažoval nad plánmi do budúcnosti zaspal so zvláštnym pocitom. To čo nasledovalo ráno akoby tušil už v noci predtým. Kúdoly dymu a pach smrti sa blížili z pevniny, bolo to nepochybné aj keď si to nechcel naplno uvedomi» kým to neuvidí na vlastné oči zo vzdialenosti pár metrov, kým nebude v kontakte s tou deštrukciou. Prebehla tu viac než len poriadna bitka. Catherine bola napätá a okamžite sa vydala k pevnine len s minimálnou posádkou. Èo chvíµa k nej dorazil aj on ako jej najvyšší veliteµ a bolo mu jasné, že jeho služba kráµovne práve začína rovnako ako ďalšia vojna. Antagarich bude miesto minimálne tak zaujímavé ako bol kedysi Enroth. Obliekol si svoju novú zbroj - svoj pracovný odev - svoju uniformu, vytiahol meč a pridal sa k ostatným prevolávajúcim oddanú službu až na smr» kráµovne Catherine Gryphonheart. Dokiaµ neprídu posily je jedinou nádejou Catheriny on a jeho skôr hraničiarske než rytierske schopnosti on a jeho taktika smrtonosná kdekoµvek na svete, on - Sir Christian večný snílek.
Autor: Sir Christian
Zehir - 06.01.2009 | 19:00
Naprosto hezké zpracováni, velmi se mi líbí, že se zde autor ztotožnuje se svým hlavním hrdinou. Velice bych ocenil pokračování. Po slohové stránce to bylo v pořádku (neumím slovensky ale i přesto jsem povídce rozumněl, nebylo zde žádné zbytečné opakování, vhodný výběr slov). Musím autora jenom pochválit. bcgroi - 28.12.2008 | 18:02
líbí se mi to až na to, že nevím, jestli máš všechno dobře po gramatické a stylistické stránce. když čech čte slevenšstinu tak je to problém. ale děj a vše ostatní je hezké, dobře zpracované a líbí se mi i ty názvy. |
|